Potlesk pre Lolu (moja oblúbená kniha) :) 1.Kapitola :)

12. února 2011 v 19:44 | Smiley |  Diary
Ahojte! :) Dobré ránko pre niektorých :D Ja som hore už od 7:48 pretože som chorá a mám sopel atd. takže nemôžem spať :-/ ale Katy mi dodáva silu!  :-* No tak strašne sa nudím pretože Dommi nie je na ICq ešte ale ked rpíde tak sa tešíím :-*♥ tak som sa rozhodla že Vám sem pridám jednu knihu teda budem Vám písať príbehy ako Kapitola1., Kapitola2 atd :) a môžete si čítať :) Je to moja naoblúbenejšia kniha :) Je to o tom AKo boli Lola a Rena dve najlešpie kamošky :) ale jedného dna zostala Lola sama :) a prečo? To sa dozviete :) Tak začínam :)

Kniha: Polesk pre Lolu
1.Kapitola
Prečo sa najskôr rozplakalo celé kino a potom aj moja najlepšia kamarátka

Moja kamarátka občas hovorieva,že život je ako čierna mačka,čo sa nepozorovane zakráda,cerí zuby a vyťahuje pazúry,aby niekomu vyškriabala oči. O živote hovorí takto zvláštne dosť často a priznám sa vám,predtým som nikdy nevedela,čo tým myslí. Až raz,ked sa aj môj život stal čiernou mačkou a ked na mňa vycerila zuby,pochopila som. Ona už vtedy nebola mojou kamarátkou. A presne o tom je celý môj príbeh.Samozrejme,ide aj o veľa viac; o Snehulienku a sedem trpaslíkov,o Drakulove dcéry a o môj boj s drakom,o Frajeríka, o Gloriu a Levieho kráľa a,samozrejme,aj o môj sen a nehodu,ktorá...ale pčokať,teraz som už zašla pridaleko. Ked začnem všetko rozprávať odzadu,nebude mi nikto rozumieť. Tak teda,začnem pekne od začiatku. Dnes bola premiéra môjho filmu. Vonku poletoval bielučký sneh,ktorý ostro kontrastoval s mojim čiernymm koženým kostýmom,lakovanými čižmami a chvostom vinúcim sa za mnou po červenom koberci,rozprestierajúcim sa pred vchodom do kina. A prečo ten chvost? No,bola som totiž Catgirl,teda Mačacie dievča,hlavnou postavou filmu. Vo všetkých kinách už mesiace bežala reklama na film Catgirl a ľudia sa už nevedeli dočkať,kedy ma uvidia. Mňa,svetoznámu herečku Lolu Velosovú ako Catgirl. Jasné,že som hlavnú úlohu hrala vo viacerých filmoch,ale Catgirl bol jednoznačne ten najlešpí. Po zhasnutí svetiel nastalo v kine mrtvolne ticho. Potom sa zdivhla opona a film sa začal:liezla som na mrakodrapy,pazúrmi zaháňala nepriateľov a jasné,že som aj zachraňovala svet. Ale moja najobľúbenejšia scéna bola tá,kde som zachránila chlapca,do ktorého som bola zaľúbená a vzápätí ho aj pobozkala. Ten chlapec sa volal Alexander. kedže bol ťažko ranený,musela som sa o neho postarať. Preniesla som ho do svojho úkrytu a ako prvé mu vybozkávala rany. Oh, do kelu, zabudla som vám ešte povedať,že ako Catgirl som dokázala bozkami liečiť aj tie najstršnejšie zranenia. A potom,hoci Alexandrove pery neboli poranené, pobozkala som ho aj na ne. Aj  tento bozk bol čarovný,aj ked trošku inak. Alex sa ma totiž vzápätí opýtal,či si ho zoberiem za muža. Aby som nevyzerala príliš dychtivo,robila som sa chvíľu,že rozmýšľam,a až potom odpovedala ,,miau" čo v mačacej reči znamená niečo ako ,,ano,chcem". Na tomto mieste plakali všetci ľudia v kine,najviac však môj papaj,ktorý,samozrejme,prišiel na premiéru spolu s mamou,babkou,dedkom,tetou Betkou,Penelopou,mojím priateľom Alexandrom a mojou najlepšou kamarátkou renou. Mimochodom,aj rena hrala v Mačacom dievčati,ibaže nie hlavnú úlohu,tú som mala predsa ja. No a napriek  tomu sa aj moja najlepšia kamarátka rozplakala. Najaskôr potichu,potom stále hlasnejšie,a nakoniec tak nahlas,že som otvorila oči - a tak sa vrátila späť do skutočnosti. Vy už asi viete odkiaľ,však?! Ano,skutočnosť,to bola moja detská izba na Bismarckovej ulici číslo 44 - a síce som bola Lola Velosová,ale nie mačacím dievčaťom a, bohužiaľ,ani známou herečkou,ale len dcérou mojej mamky a papaja,vnučkou babky a dedka, neterou tety Betky a najlepšou priateľkou Reny - trpiacou nespavosťou,a to skoro každú noc. Viete, ked nemôžem spať,začnem sníať a predstavujem si,ký, by som mohla byť,keby som nebola sama sebou. Som speváčka,novinárka alebo špionka a zvyčajne mám aj iné meno. No,ale ako známa herečka som sa rozhodla ponechať si svoje skutočné meno. Po prvé preto,lebo v mnohých mojich filmových úlohách sa tak či tak  vždy volám inak,a po druhé preto,lebo Lola Velosová znie veľmi dobre aj ako meno slávnej herečky. Chlapec, do ktorého som zaľúbená ,sa aj v skutočnosti volá Alexander,je Francúz a žije v Paríži. Volám ho Alex a on mňa Lola Levica alebo ,,machérie". To je po Francúzky ,,môj miláčik" a čarovne sa to rozplýva na jazyku. Moja najlepšia kamarátka Rena žije v Hamburgu a v tú noc ležala vedľa mňa.Rena spala a pri tom plakala. Plakala naozaj, a to tak strašne,až mi naskočili zimomriavky. Musela som ju štípať, až kým neotvorila oči, nepozrela sa na mňa a nepovedala: ,,Au". "Prečo vzdycháš?" pýtam sa. " Ublížila si si? " Rena zavrtela hlavou. " Ty" povedala. "Ty si mi ublížila". "Prepáč", odpovedala som. " Chcela som len,aby si sa zobudila, preto som ťa štípala". Rena opäť zavrtela hlavou. " Nie to". Ublížilo mi to,čo si povedala". Čo? Ako? "Nič som nehovorila" odpovedala som. " Ale áno", ozvala sa Rena piskľavým hlasom. " Nenávidím ťa a prajem si,aby si bola mrtva"! To si povedala a utiekla a ja som vedela,že to bolo navždy a že ťa už nikdy v živote neuvidím". Posadila som sa. " To bol predsa len sen,Rena". Ano,ja viem". Ale bol taký..., Rena si prehrabla čierne strapaté vlasy, ...ten sen bol taký skutočný. Podala som svojej najlepšej kamarátke vreckovku. Človeče,Rena, také  niečo by som nikdy nepovedala! Rena sa vysmrkala, vstala a šla si po pohár vody. Ked vyšla z izby, mala som divný pocit  v bruchu a nezmenilo sa to,ani ked sa vrátila. Lahla si vedľa mňa a začala hovoriť o našom divadelnom predstavení. Totiž,aj v skutočnosti budem tak trošku herečkou. Hoci nebudem hrať mačacie dievča,aj tak budem o pár mesiacov na našom školskom javisku a s trochou štastia dostanem aj hlavnú úluhu v divadelnej hre,ktorú pre nás vybrala pani Wielgenmannová. Je to Snehulienka a zajtra by sme mali začať so skúšaním. Ked mám byť úprimná, táto hra sa mi zdá trochu trápna. Panebože,ved sme štrvtáci! Ale dedko vždy hovorí,že na začiatku sa človek musí uspokojiť aj s málom a má,samozrejme, svätú pravdu. Mačacím dievčaťom by som mohla byť v noci. Cez deň budem hrať Snehulienku. ,,Ked tú rolu nedostane Annalíza", pripomenula mi Rena. Jasné,že aj Annalíza si priala byť Snehulienkou. ?Annalíza"! odfrkla som. ,,Už si niekedy videla blondavú Snehulienku? "  ,,Nie" odpovedala Rena. ,,Ale,ked sa bude vyberať podľa farby vlasov, tú rolu tak či tak nedostaneš." POvzdychla som si. Bohužiaľ,Rema mala úplnú pravdu. Ved aj ja som bola blondavá, a nie čiernovlasá ako môj papaj,ale,naštastie,farba vlasov sa dá rýchlo zmeniť. ,,Mohla by som si kúpiť parochnu." Alebo si prefarbiť vlasy," Rena zazívala: To môže spraviť aj Annalíza. ,,Aj tak" povedala som ,,ked má niekto  byť Snehulienkou, tak jedine ja, to ešte uvidíš. " Pritúlila som sa k Rena a tá pár minút nato už aj spala. Ja som bola stále čulá ako rybička. Pokúšala som sa stať zasa mačacím dievčatom,alebo si   predstaviť, ako oslavujem párty po premiére,alebo prinajmenšom,že sa mi podarilo uchmatnúť rolu  Snehulienky Annalíze rovno spred nosa. Ale stále mi nejako behala po rozume veta, ktorú som povedala v Reninom sne. Ešte raz som vstala a podišla k oknu. ,,Nikdy ťa nebudem nenávidieť,Rena," zamrmlala som do toho ticha. V tom moja priateľka zamrmlala v spánku, a ked som si vedľa nej ľahla,pomyslela som si,že som v podstate veľmi štastný človek. Mala som najlepšiu priateľku,chlapca,ktorého som lúbula, a čoskoro získam určite aj úžastnú rolu. A potom budem už skoro naozajstná herečka.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Credits: